Jeho krása, skrytá harmónia, omračujúca nesmiernosť, jeho hlbiny i tušené zákutia. V jednej kvapke rosy na lupienku ruže sa v skorom letnom ráne zrkadlí krása celého sveta. Argentínsky spisovateľ Jorge Luis Borges píše, že záhrada, v ktorej sa cestičky rozvetvujú, je ako knižnica, ktorá v knihách odkazuje na ďalšie a ďalšie významy. Môžeme v nej hravo zablúdiť ako v knóssoskom labyrinte, môžeme sa nechať unášať jej krásou a výzvami, môžeme kráčať kľukatými chodníkmi od vresoviska k tôni trubkovcom obrastenej pergoly, v ktorej nás čaká šálka kávy s chutnou bábovkou. Lákavým pozvaním i Ariadninou niťou nech je nám jej opojná krása, ktorá nás bude v každom ročnom období záhradou sprevádzať. Nakoniec v nej nikdy nezablúdime. Záhradu totiž môžeme čítať s istotou návratov k obľúbeným knižkám v domácej knižnici, ktoré nikdy nesklamú. Trpezlivo, s napätím a zatajeným dychom a vždy nanovo, lebo tak ako sa meníme my, mení sa s nami aj záhrada. Bratia Čapkovci svoju záhradu takto čítali a trpezlivo tvorili počas celého svojho aktívneho života. Záhrada potom vypovedá mnohé o nás. Kto sme, odkiaľ prichádzame a kam kráčame. Keď hľadal Paul Gauguin na konci svojho života na Tahiti odpoveď na tieto prastaré filozofické otázky, namaľoval bretónsku zimnú krajinu, dom v zimnej záhrade.